Medzinárodná veľrybárska komisia (IWC)

História:
Zavedenie harpúnového dela v prvej polovici 19. storočia znamenalo ohrozenie pre všetky druhy veľrýb. Až v roku 1931 sa podarilo štátom s prístupom k moru uzavrieť „Dohovor o regulácii lovu veľrýb” (Convention for the Regulation of Whaling). Dohovor vstúpil do platnosti v roku 1935, keď jeho obsah zapracovali členské štáty do svojich národných právnych systémov.

Keďže dohovor na ochranu veľrýb nebol postačujúci, v roku 1937 sa dohodlo deväť štátov na novej „Medzinárodnej zmluve na reguláciu lovu veľrýb " (International Agreement for the Regulation of Whaling). Už v tom čase však boli niektoré druhy veľrýb ohrozené vyhynutím. Zmluva preto jasne stanovila kvóty výlovu a pevne určila podmienky pre lov jednotlivých druhov veľrýb (napr. veľkosť, vek a pod.)

Vznik IWC:
Po vojne sa lov veľrýb rozbehol opäť naplno. V novom duchu medzinárodnej spolupráce v povojnových časoch zvolali predstavitelia USA v novembri 1946 medzinárodnú konferenciu „o love veľrýb“. Na tomto rokovaní bol vypracovaný „Medzinárodný dohovor o regulácii lovu veľrýb"
(ICRW - International Convention for the Regulation of Whaling), ktorý vstúpil do platnosti v roku 1948.

Dohovor viedol k vzniku Medzinárodnej veľrybárskej komisie (IWC), v ktorej bol každý zo 14 zakladajúcich štátov zastúpený minimálne jedným zástupcom. Odvtedy IWC zasadá pravidelne raz ročne.

Prvé desaťročia činnosti IWC neviedli k ochrane veľrýb, ale naopak k maximálnemu využívaniu veľrybích zásob. Prvé kvóty na lov boli určované podľa jednoduchých pravidiel -podľa takzvanej jednotky vráskavca obrovského (Balaenoptera musculus) - BWU - Blue Whale Unit.

Jedna jednotka BWU zodpovedala dvom vráskavcom druhu vráskavec myšok (Balaenoptera physalus), dva a pol vráskavca dlhoplutvého (Megaptera novaeangliae), šiestim vráskavcom sejvalom (Balaenoptera borealis) atď.

Hlavnou chybou systému bolo, že bol teoretický a neriadil sa skutočným počtom veľrýb v moriach. To viedlo k nadmernému lovu. IWC nebola schopná stanoviť pevne počet a štátnu príslušnosť lodí loviacich veľryby, ani počet veľrybárskych staníc a individuálnych kvót na lov. Namiesto toho vznikla súťaž o najväčší podiel na celkových kvótach. Národné kvóty sa nedodržiavali – došlo k výraznému prekročeniu odporúčaných výlovov. Len v loveckej sezóne 1961/62 bolo zabitých viac ako 66.000 veľrýb – toľko, ako nikdy predtým!
V roku 1961 analyzovala skupina expertov pre IWC počet veľrýb v antarktických moriach.
Šokujúce výsledky výskumu viedli v roku 1963 k vyhláseniu úplnej ochrany vráskavcov dlhoplutvých v oblastiach južne od rovníka a vráskavcov ozrutných južne od 40-teho stupňa zemepisnej šírky. Národy aktívne loviace veľryby však nechceli akceptovať takéto „drastické“ obmedzenia práva loviť.

Členské štáty IWC sa stretli v máji 1965, aby vyriešili problém nadmerných kvót na lov v antarktickej oblasti. Bolo dohodnuté, že organizácia počas nasledujúcich troch rokov stanoví hranice lovu, ktoré by už viac neohrozovali klesajúce stavy veľrýb. Aj táto iniciatíva však stroskotala. V nasledujúcich rokoch dochádzalo vždy znovu a znovu k rozporom. Až do roku 1972 boli kvóty na lov pre antarktické vody naďalej zadávané podľa nevyhovujúcej teoretickej jednotky vráskavca ozrutného (BWU).

Prvý veľký úspech - moratórium:
V roku 1972 sa konala vo švédskom Štokholme medzinárodná „Konferencia OSN pre človeka a životné prostredie”. Jedným zo záverov rokovania bolo prijatie žiadosti zakázať komerčný lov veľrýb na desať rokov.

Organizácia Greenpeace začala v roku 1975 s priamymi akciami na ochranu veľrýb. Aktivisti chránili veľryby pred harpúnami lovcov svojimi vlastnými telami. Tieto akcie vzbudili obrovskú pozornosť na celom svete.
IWC sa dlho bránila vyhlásiť zákaz komerčného lovu veľrýb. Schválila ho až po niekoľkoročnej medzinárodnej kampani v roku 1982. Tzv. moratórium však vstúpilo do platnosti až roku 1986. Vlády Japonska, Nórska, Peru a Ruska však voči nemu vzniesli výhrady. Nórsko a Rusko formálne neuznávajú tento zákaz lovu dodnes.

Moratórium prinieslo pozitívne výsledky presne podľa odhadov ekológov. Kým pred vyhlásením zákazu komerčného lovu v roku 1982 bolo ročne zabíjaných vyše 13.000 veľrýb, v súčasnosti je to „len“ okolo 1.300 jedincov.

V roku 1990 malo byť moratórium preverené a mal sa realizovať program komplexného hodnotenia počtu veľrýb. Keďže dodnes k tomuto procesu posudzovania nedošlo, zostáva moratórium stále v platnosti.

Druhý veľký úspech – chránená oblasť:
IWC sa v roku 1994 uzniesla, v pomere 23 hlasov za a 1 proti (Japonsko), zriadiť antarktickú chránenú oblasť pre veľryby.

Chránená oblasť sa rozprestiera okolo Antarktídy, pričom takmer celá plocha sa nachádza južne od 40. stupňa zemepisnej šírky (čiastočne len po 55° alebo 60° južnej zemepisnej šírky).

Prvá chránená oblasť bola zriadená už v roku 1979 a obklopuje Indický oceán.
Japonsko vznieslo proti zriadeniu antarktického chráneného pásma viaceré výhrady a naďalej v tejto oblasti loví. Japonci dodnes svoje aktivity skrývajú pod plášťom tzv. „vedeckého“ lovu veľrýb.

Keďže veľryby pravidelne migrujú (putujú) medzi tropickými a polárnymi oblasťami morí a oceánov, požadovali niektoré členské štáty IWC v roku 1998 o rozšírenie chránenej oblasti pre veľryby na celú južnú pologuľu. Austrália a Nový Zéland navrhli chránenú oblasť pre veľryby v oblasti južného Pacifiku, Brazília navrhla oblasť južného Atlantického oceánu.

Keďže veľryby iba veľmi zriedkavo prekonávajú rovník, boli by tieto morské cicavce v oceánoch južnej pologule chránené – od chladných vôd Antarktídy až po teplé moria pri rovníkovej oblasti. Ak by sa podarilo prijať tento návrh, zabránilo by sa tým Japonsku takmer úplne loviť veľryby. Oba návrhy na nové, rozšírené ochranné oblasti pre veľryby však nedosiahli na posledných zasadaniach IWC potrebnú trojštvrtinovú väčšinu.

Nový sytém lovu veľrýb „RMS.“ Od 80-tych rokov pracuje IWC na vypracovaní nového systému na lov veľrýb. Ten sa pracovne nazýva Prepracovaný plán manažmentu (RMS - Revised Management Scheme).

Ochrancovia veľrýb podrobili navrhovaný systém kritike, pretože stále neobsahuje jasné, a hlavne kontrolovateľné pravidlá lovu a manažmentu zdrojov veľrýb.

Systému chýba:

a) efektívna kontrola lovu veľrýb,

b) náležitý ohľad na iné hrozby pre životné prostredie veľrýb ako napr. intenzívne drancovanie morí rybolovom (ktorý odoberá veľrybám výživový základ), vysoké znečistenie svetových morí chemickými látkami (ktoré napr. ovplyvňujú schopnosť veľrýb rozmnožovať sa), alebo klimatické zmeny.

Dohovor o love veľrýb z roku 1946 nebol vo svojej snahe o ochranu veľrýb úspešný. Jeho prepracovanie preto už dlhší čas žiadali samotné členské štáty IWC. Spoločný konsenzus na konkrétnej podobe takejto zmeny sa však zatiaľ na pôde IWC nepodarilo dosiahnuť.

Výhľad:
Vývoj medzinárodného práva dal morským cicavcom – a špeciálne veľrybám – obzvlášť veľký význam. Počas tohto vývoja sa IWC stala kompetentnou medzinárodnou organizáciou pre ochranu a manažment veľrýb. Ostatné medzinárodné grémia a organizácie sa odvolávajú na IWC a podporujú jej ochranné opatrenia.

Ciele Greenpeace:

Krátky prehľad o IWC:

Pozn.:
1) Clenské štáty IWC - Antigua a Barbuda, Argentína, Austrália, Belize, Benin, Brazília, Cile, Cína, Dánsko, Dominikánska Republika, Fínsko, Francúzsko, Gabun, Grenada, Guinea, Holandsko, Island, India, Írsko, Japonsko, JAR, Kena, Kórea, Kostarika, Maroko, Mauretánia, Mexiko, Monako, Mongolsko, Nemecko, Nikaragua, Nový Zéland, Nórsko, Omán, Palau, Panama, Peru, Portugalsko, Rakúsko, Ruská Federácia, St. Kitts a Nevis, St. Lucia, St. Vincent a Grenada, San Marino, Senegal, Šalamúnové ostrovy, Španielsko, Švédsko, Švajciarsko, Taliansko, USA, Velká Británia
2) V rokoch 1898 až 1990 padlo za obet harpúne celkovo vyše 2 700 000 velrýb!